Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


25. kapitola - Nečakaná príťažlivosť, Voldemortove panstvo

29. 10. 2014

 

jnb.jpg

Chvíľu ležal tvárou zaborenou v tráve a spamätával sa... Bodalo ho na rebrách a na čele cítil ostrú bolesť. Pomaly sa vyštveral na nohy a pozrel sa do výšky na rozbité okno. Ešte, že to bolo len prvé poschodie, pomyslel si. Zistil, že je neďaleko svojho obľúbeného miesta pri jazere.

Dotackal sa k nemu a padol späť do trávy. Chrbtom sa oprel o strom a snažil sa urobiť poriadok vo svojej hlave a zmätenom srdci. Bola už veľmi hlboká noc. Na oblohe sa vynímal veľký žiarivý mesiac v splne. Z neďalekého lesa započul vytie vlkolakov. Sledoval čierno-čiernu hladinu rozľahlého jazera, ktoré bolo obkolesené lesmi. V mesačnom svetle zbadal ako sa nad hladinou vznáša asi tak stovka dementorov. Voldemort mal vybudovanú slušnú armádu. Tieto tvory ho vždy desili a i teraz mohol cítiť chlad, ktorý sa z nich tiahol a pokrýval celé okolie.

Hoci mu telom pulzovala ostrá bolesť, jediné na čo sa jeho zmätená myseľ mohla sústrediť, bol Voldemort. Ešte nikdy nevidel Temného pána natoľko rozrušeného, že by sa jeho mágia samovoľne uvoľnila. Rukou si zotrel stekajúcu krv, ktorá mu pokrývala pravú časť čela a stekala mu po líci až ku krku. Muselo sa mu rozrezať o nejaký úlomok z okna. Horko ťažko sa postavil opäť na nohy a kráčal bližšie k brehu. Roztrasene padol na kolená do hliny a štrku, ktoré lemovali breh jazera. Ruku vnoril do ľadovej vody , ktorú si vyšplechol na tvár s úmyslom zotrieť i posledné škvrny od krvi. Činnosť zopakoval, keď vtom mu ruku niečo chytilo.

Prekvapilo ho to natoľko, že sa nestihol brániť. Behom sekundy bol ponorený do ľadovej kalnej vody, v ktorej nebolo vidieť ani na krok. Začal sa divoko zmietať a bojovať so silným zovretím okolo jeho ruky, no márne. Sila, ktorá ho držala bolo omnoho silnejšia než tá jeho. Cítil, ako ho neznáma ruka, či chápadlo ťahá hlbšie a hlbšie. Ešte stále bojoval, no rapídne slabol a pomaly, ale isto sa vzdával. Pokúšal sa dovidieť na tvora, ktorý ho stiahol pod hladinu, no mohol vidieť len veľký tieň a všade prítomnú hustú zelenkastú hmlu. Čím boli hlbšie, tým bolo okolie tmavšie a viditeľnosť o to horšia. Snažil sa zadržať dych čo najdlhšie, ale tušil, že i tento boj prehral. Pľúca mu horeli túžbou dostať do seba aspoň trochu kyslíka. Chcel ešte vydržať, ale aj tak to bolo zbytočné, no nie? Z tejto situácie by ho mohol zachrániť snáď iba zázrak. Zavrel oči a úplne sa uvoľnil. Netušil, že zomrie práve takto. Nebolo to hlúpe? Prežil toho toľko a nakoniec ho zabije vlastná stupídnosť? V duchu sa sám nad sebou zasmial. S prvým nádychom prišla štipľavá palivá bolesť. Pocítil ako sa mu pľúca napĺňajú odporne chutiacou vodou. Ale cítil i niečo iné... akoby ho obkolesil nejaký silný tlak a prisahal by, že sa pri ňom zablesol farebný lúč i keď mal oči už dávno zavreté. Silné zovretie na ruke sa uvoľnilo a zacítil úľavu, no hneď ho niečo chytilo okolo pásu a ťahalo ho to hore. Uvedomoval si, že je opäť na vzduchu, ale nedokázal sa nadýchnuť. Nachádzal sa v čudesnom bezvedomí, v ktorom dokázal vnímať to čo sa vôkol neho dialo, no akoby z diaľky.

„Harry, prosím,“ počul vzlykajúci hlas, no nevedel komu patrí.

Zistil, že asi leží a niečo teplé mu kvapkalo na tvár. Museli to byť slzy. Počul čarovné formuly, ktoré naňho neznámy vrhal. Ale podľa všetkého nefungovali. Chcel sa dostať z tohto stavu, ale nešlo to. Dusil sa. Chcel kašľať, chrčať a vypľuť tú prekliatu vodu. Ale nedokázal to, pretože nevedel ako sa dostať z tohto polo bdenia. Niekto mu silno zatlačiť na pľúca a srdce. Znova a znova. Vzápätí ucítil studené pery na tých svojich. A hneď na to mu cudzí dych vnikal do úst.

„No tak... Harry...nevzdávaj to. Kamarát, môj,“ vzlykal ten cudzí hlas. „Neopúšťaj ma... dýchaj!“ rozprával zúfalo, zatiaľ čo mu neustále rukami masíroval pľúca.

Ďalšie horúce kvapôčky dopadali na jeho tvár a zatvorené viečka. Voda sa mu začala dostávať z pľúc do krku. Až napokon vyšla von z jeho úst. Otvoril oči a rozkašľal sa tak silno, ako ešte nikdy. Snažil sa vykašľať všetku vodu, ktorá nemala v jeho tele čo robiť. Bolo to bolestivé a musel sa držať za pľúca, aby utíšil tú pichľavú bolesť. Bez toho, aby si všimol svoje okolie opäť zatvoril oči. Prerývane dýchal a chrapľavo sa nadychoval. Niekto ho pohladil po tvári a pobozkal na vlasy.

„Už je dobre,“ rozprával ten hlas. „Len dýchaj. Pomaly...“ hovoril utešujúco a hladkal ho po mokrom líci.

S bolestnou grimasou znovu otvoril zelené oči a zahľadel sa na postavu, ktorá sa nad ním skláňala. Jeho myseľ bola zahmlená, a tak mu chvíľu trvalo kým osobu spoznal. Pozerali sa naňho dve ľadovo modré oči, nasiaknuté slzami. Do ktorých mu padali mokré plavovlasé pramienky. Ružovkasté pery mal pevne stisnuté a na tvári sa mu zračil strach i úľava.

„Dra...co,“ šepol chrapľavo a znovu sa rozkašľal.

Blondiak mu stisol studenú dlaň. „Harry... myslel som... že je už neskoro, že si mŕtvy. Ešte stále si celý modrý... pre Merlina...“ Dracovi z očí stiekli ďalšie slzy. „Ja hlupák, musí ti byť strašná zima.“ Ihneď vrhol na Harryho sušiace a otepľujúce zaklínadlo, za čo mu bol skutočne vďačný.

„Draco...zach...ránil,“ opäť sa rozkašľal. „Ďakujem,“ podarilo sa mu nakoniec povedať a zhlboka sa nadýchol. Z plného dúška si vychutnával čistý a svieži kyslík, ktorý mu napĺňal pľúca.

Draco sa k nemu sklonil ešte bližšie a objal ho. Harry cítil na svojej hrudi jeho splašene bijúce srdce.

„Si fakt idiot, Harry! Toto mi už nerob,“ požiadal ho mladý smrťožrút. Pustil ho z objatia a pozrel mu do očí. „Našiel som ťa úplnou náhodou,“ začal vysvetľovať. „Temný pán včera požiadal môjho otca, aby som sa dnes neskoro večer zastavil. Zrejme mi chcel dať nejakú úlohu. Stál som pred jeho pracovňou celú večnosť, no nik mi neotváral. Tak mi napadlo, že možno bude v záhradách. Odkedy si odišiel trávil tu kopu času. Chvíľu som tu blúdil, keď som ťa zbadal nakláňať sa nad hladinou, a potom si jednoducho zmizol. Takmer som skamenel na mieste. Našťastie som sa rýchlo spamätal. Myslím, že ten tvor čo ťa tam stiahol bola obrovská Kappa, ozaj hrôzostrašná podvodná bytosť. Mal si šťastie, že ťa ihneď nezaškrtila, ako má vo zvyku. Zrejme si ťa chcela pridať do zásob a zožrať ťa neskôr,“ dopovedal a otriasol sa znechutením.

„Draco, to bolo od teba tak trochu chrabromilské, nemyslíš?“ zachrapčal Harry a uškrnul sa.

Malfoy ihneď zbledol a vzápätí sčervenel. Arogantne si odfrkol a tváril sa urazene. „Toto si nemal, Potter. Neopováž o tom niekomu povedať,“ prikázal mu a začal sa obzerať či ich niekto nesledoval.

Harry sa zachechtal a pomaly sa posadil. „Robím si z teba srandu. Upokoj sa...“ opäť sa začal smiať a Draco sa naňho nepekne zamračil, ale jeho tvár ihneď vystriedali obavy. „Harry, krvácaš,“ šepol a očami skúmal jeho ranu na čele.

Zeleno-oký mladík sa ihneď chytil krvácajúcej rany. „To nič... Voldemortovi trochu praskli nervy,“ usmial sa.

Draco iba pokrútil hlavou. „Váš vzťah je skutočne ten najdivnejší, aký som kedy videl,“ povedal a pomohol Harrymu na nohy.

Harry sa cítil stále veľmi slabo a nohy sa mu neustále podlamovali.

„Vezmem ťa k nám. Vyzerá to tak, že dnes si na mňa Temný pán už nespomenie.“

Harry ihneď pokrútil hlavou. „Nie, musím sa vrátiť k Remusovi.“

Draco nadvihol obočím. „K Remusovi? Myslím, že náš bývalý vlkolačí profesor má dnes večer iné povinnosti,“ povedal a zrak mu padol na žiarivý mesiac.

Harry si unavene vzdychol a ani sa nenazdal a stál v rozľahlej a nesmierne prepychovej Vstupnej hale v Malfoy Manor. Draco ho stále pevne držal a pomáhal mu vyjsť točité schody, skrz ktoré sa dostali na dlhú chodbu. Po ľavej strany chodby boli v presnom poradí za sebou veľké okná  s hrubými závesmi. Po pravej sa nachádzali v rovnakom pravidelnom poradí čierne dvere. Všade vládlo ticho a šero. Jediné svetlo pochádzalo z malých plamienkov, ktoré horeli na sviečkach, ktoré boli povešané v priestore medzi jednotlivými dverami. Napokon sa ocitol v Dracovej izbe, ktorá sa od jeho poslednej návštevy takmer vôbec nezmenila.

Mladý Slizolinčan ho usadil do kresla a vydal sa do svojho veľkého šatníku. Kúzlom privolal kašmírové pyžamové nohavice a tričko rovnakej látky a doniesol ho Harrymu.

„Pyžama by ti mala sedieť,“ zamrmlal a zavolal škriatka.

V komnate sa ozvalo puk, s ktorý sa zjavil drobný škriatok. „Môj mladý pane, čo pre vás môže Sally urobiť?“ spýtala sa roztrasene.

Harry mohol vidieť, že škriatok bol často trestaný.

„Sally, ošetri Harrymu krvácajúcu ranu,“ prikázal jej Draco.

„Samozrejme, môj mladý pane. Sally ošetrí ranu, pánovi Harrymu,“ zapišťala a kúzlom mu ihneď ošetrila nepríjemné poranenie.

Harry sa na ňu milo usmial. „Ďakujem ti, Sally.“

Škriatok ostal šokovane civieť na zeleno-okého chlapca. „Vy byť veľmi láskavý, pán Harry,“ uklonila sa a pozrela na Draca, ktorý si práve obliekal tričko na spanie.

„Padaj,“ vyslovil chladne.

Škriatok sa uklonil a zmizol.

Harry sa oprel o chrbát kresla a zavrel unavené oči. „Mal by si sa k svojim škriatkom správať milšie. Neveril by si aký nadaný mágovia to sú,“ zašepkal.

Draco si iba odfrkol. „Sú to moji podriadený. Škriatkovia sú na to, aby nám slúžili.“

„To neznamená, že to nie sú živé bytosti. Zaslúžia si aspoň trochu úcty,“ odvetil mu Harry pokojne.

Draco ho chvíľu zamyslene pozoroval. Sedel v kresle so zavretými očami. Jeho pleť bola mliečne biela a havranie vlasy mu stály z každej strany. Aj napriek únave a vyčerpaní vyzeral okúzľujúco a pôvabne. Zároveň z neho vyžarovala obrovská moc, pokoj a autorita. Draco opäť raz pocítil v jeho prítomnosti mimoriadny rešpekt a úctu. Pokrútil hlavou a prehovoril: „Ak chceš, môžeš prespať v hosťovskej izbe.“

Žiadna odpoveď.

„Harry?“ Draco k svojmu priateľovi podišiel bližšie a zistil, že zaspal a spokojne oddychuje. Usmial sa a jemne ho preniesol do svojej veľkej postele. Kúzlom mu vymenil oblečenie za pyžamu a prikryl ho saténovou prikrývkou. Potom si sám ľahol z druhej strany postele. Pretočil sa na bok a sledoval Harryho klesajúcu a zdvíhajúcu sa hruď. Dnes svojho priateľa takmer stratil. Ďakoval Merlinovi i Salazarovi za to, že bol v správny čas na správnom mieste. Nikdy nebol záchranársky typ. No pri Harrym neváhal ani sekundu, čo značilo, ako veľmi si ho jeho bývalý rival získal. Koniec koncov, tak ako všetkých z temnej strany. Stále ho neprestalo udivovať ako niečo také dokázal. Ako dokázal meniť také temné osobnosti a formovať ich do celkom iných? Skvelým príkladom bola jeho teta Bellatrix. Vždy chladná, bezcitná, šialená a neľudsky krvilačná. Nuž, stačilo, aby spoznala zeleno-okého čarodejníka a zmenila sa abnormálnou rýchlosťou. Niekedy ju skutočne nespoznával, keď videl strach v jej očiach, ktorý bol spôsobený buď Harryho zranením, alebo inými okolnosťami, ktoré sa týkali jeho najlepšieho priateľa. Ešte hodnú chvíľu fascinovane hľadel na krásneho mladého muža vo  svojej posteli a zaspal.

***

„...Harry... to čo som spravil... nečakal som, že moja mágia tak náhle vybuchne. Bol som v šoku, a keď som ťa šiel hľadať nebol si tam a...“

Harry ešte stále spal. Aj keď už asi hodinu ho v jeho sne otravoval ten prekliaty hlas chladnejší než kocka ľadu. Voldemort sa mu nahrnul do hlavy, nehľadiac na to, že práve sníval o lietaní na metle s Ronom a Dracom. Snažil sa vychutnať si tak príjemný a pokojný sen, keď sa celá blažená atmosféra zosypala kvôli jednému otravnému černokňažníkovi.

Harry pevnejšie stisol rukoväť metly a náhlil sa za Ronom, ktorý mal pred ním poriadny náskok. Konečne ho dobehol a vychutnával si pohľad na svojho už mŕtveho kamaráta. Vyzeral presne ako keď ešte žil. Bledú tvár mu zdobili drobné pehy a na perách mu pohrával šťastný úsmev. Ohnivé vlasy mu strapatil teplý vietor a modré oči mu iskrili nadšením a vyrovnanosťou. Hneď za nimi letel Draco s veselým smiechom. Harry si vychutnával ten pohľad, keď vtom sa celou snovou krajinou začal ozývať opäť ten hlas.

„Prečo ma ignoruješ? Dobre vieš, aké ťažké je pre mňa ospravedlňovať sa. Si jediná živá bytosť, ktorej som sa kedy ospravedlnil a nie si mi schopný aspoň odpovedať?“

Harry sa vyhol jednému z vysokých stromov a podráždene zavrčal.

„Práve spím a snívam, ak si si nevšimol. Ospravedlnenie akceptujem. Vybuchli ti nervy, ale ak sa i napriek mojej prosbe pokúsiš o nejaký veľký útok. Zastavím ťa a nebudem hľadieť na to, že ťa mám... nuž, to je jedno. Pozhovárame sa neskôr. Teraz ťa žiadam, aby si vypadol z môjho sna.“

Temný pán neodpovedal. Harry si všimol, že Draca i Rona o dosť predbehol. Obzrel sa za seba a to čo videl mu pretrhlo srdce na tisíce kúskov. Ron ležal na svojej, ešte stále letiacej, metle. Avšak bez života, z jeho tela stekala krv, ktorá padala do voľného priestoru pod nimi. Draco sa snažil uletieť niekomu, kto ho prenasledoval. Bol to Voldemort, elegantne letel už temnou oblohou bez metly či lietajúcej motorky. Švihol prútikom a zelená kliatba zasiahla blondiaka priamo do chrbta. Draco stuhol a skĺzol z metly. Harry sa okamžite vydal za ním, ale Voldemort ho zastavil. Priletel k nemu a kúzlom ho znehybnil. Hľadel do červených očí hadieho muža.

„Si len a len môj... môj malý had,“ uškrnul sa chladne.

„Pre Salazara... ja som hlavným aktérom tvojich nočných môr?“ spýtal sa ľadový hlas.

Harry ten hlas ignoroval, pretože jediné na čo sa momentálne sústredil bolo Dracove padajúce telo a Ronove krvavé, ktoré ešte stále ležalo na metle. Cítil slané slzy, ktoré mu začali pokrývať tvár. Bol úplne bezbranný. Snažil sa myslieť na to, že je to len sen. Ale bol taký skutočný. Jeho krásny Tom už nebol vôbec krásny. Vznášal sa pred ním hadí muž s červenými očami a nozdrami miesto nosu. Pohľad mu opäť padol na Dracove telo, ktoré dopadlo na zem ako odhodená handrová bábika. Ihneď sa vôkol jeho tela nahrnula krv. Veľké množstvo krvi...

„Harry, zobuď sa!“ zakričal chladný hlas.

Prudko otvoril mokré oči. Dýchal tak rýchlo akoby práve ubehol maratón. Z čela mu stekal studený pot a celý sa triasol. Zrazu ho niekto pevne objal a hladil mu krúživo chrbát.

„Bol to iba sen... už je dobre... už je dobre. Iba zlý sen,“ rozprával Draco a pevne ho stískal.

Harry sa k nemu ešte viac pritúlil a z celej sily ho stisol. Uvedomil si, že potichu vzlyká do Dracovho ramena. Bol už príšerne citovo vyčerpaný zo všetkých tých hrôzostrašných snov, ktoré mu kradli pokojný spánok. Preto sa nehanbil za tie slzy. Draco bol jeho najlepším priateľom, pred ktorým sa nebránil ukázať akúkoľvek slabosť. Tomuto človeku slepo dôveroval a bez premýšľania by zaňho obetoval i vlastný život. Za tie mesiace si medzi sebou vybudovali pevné puto a priateľstvo, také aké si niekto nevybuduje ani za celý život. Draco bol človek, ktorý o ňom vedel všetko ...a to úplne všetko. Povedal mu veci, ktoré nevedela dokonca ani Hermiona a to už bolo čo povedať. Draco bol nesmierne inteligentný a pod jeho chladnou aristokratickou maskou sa skrýval citlivý a zraniteľný mladý muž. A práve preto ho mal tak veľmi rád.

„Čo sa ti snívalo tento krát?“ spýtal sa ho blondiak jemne a stále ho hladil po chrbte.

„Voldemort...“ zachrapčal. V poslednej dobe mal neustále sny o Voldemortovi, o haďom Voldemortovi, ktorý zabíja jeho priateľov a nevinných ľudí. „Zabil ťa...“

„Och, nuž žiadna novinka, no nie?“ spýtal sa Draco a pozrel mu do očí.

Harry sa smutne zasmial a požmolil si oči. „Nie... žiadna. Koľko je hodín?“ spýtal sa.

„Za päť minút osem. O pol deviatej sú raňajky,“ povedal a zvalil sa do perín.

„Musím ísť do sprchy,“ vzdychol si zeleno-oký chlapec a roztrasene vstal.

„Moja matka si potrpí na presnosť, tak švihaj. Hoci, tebe by meškanie určite odpustila. Mimochodom, čisté uteráky sú v skrinke pod umývadlom,“ zamrmlal Malfoy a zívol si.

Harry stál pod prúdom studenej vody. Zuby mu drkotali, ale potreboval sa úplne prebrať z ďalšej nočnej mory. Ešte stále mal pred očami Voldemorta, ktorý máva prútikom a vysiela smrtiacu kliatbu na Draca. Pevne stisol viečka a snažil sa ten obraz navždy vymazať zo svojej preplnenej hlavy, keď vtom mu do nej vstúpil opäť Voldemort.

„Harry?“

Zeleno-oký chlapec sa oprel čelom o kachličky. „Áno, Tom?“

„Mrzí ma, že som hlavná príčina tvojich príšerných snov,“ odpovedal takmer smutný hlas.

„Nemôžeš za to, Tommy. Proste kvôli tebe zomrelo veľa ľudí, ktorých som miloval. Zrejme preto v každom mojom sne zabiješ minimálne jedného z nich. Ale už dávno som ti odpustil. Vieš, ja... za iných okolností by som bol šťastný, že o tebe snívam. Keby... keby v tých snoch nevraždíš, samozrejme. Ďakujem, že si ma zobudil,“ pomyslel si v mysli a uškrnul sa.

„Och,“ vzdychol si ten hlas. „Príď dnes, prosím.“

„Prídem,“ uistil ho Harry.

Hneď potom vypol sprchu a kúzlom si umyl zuby. Uterák si omotal kolo pásu a vyšiel späť do Dracovej spálne.

Blondiak si práve zapínal posledný gombík na košeli, keď Harry vstúpil do miestnosti. Upriamil naňho pohľad, ktorý mu ihneď skĺzol na jeho vypracovanú hruď a pevné ramená. Po ktorých mu stekali kvapôčky vody. Harry Potter bol poriadne sexy. S touto absurdnou myšlienkou bojoval posledné mesiace. Kurva, zaklial mladý smrťožrút už po stý raz.

Harry si všimol ten podivný až túžobný pohľad, ktorý k nemu vysielal modro-oký Slizolinčan. Poškriabal sa na mokrých strapatých vlasoch. „Si v poriadku, Draco?“ spýtal sa.

„Jasne,“ odfrkol blondiak a zmizol za dverami kúpeľne, celý červený v tvári.

V poslednej dobe sa Draco správal skutočne čudne. V škole po Harrym stále pokukoval a vždy, keď ho stretol s Hermionou, tváril sa nanajvýš znechutene. Divné, pomyslel si Harry, zatiaľ čo sa obliekal a sušil si vlasy. Potom mu napadlo, že by mal napísať Remusovi, aby si zbytočne nerobil starosti. Sadol si za Dracov pracovný stôl a napísal stručný list, v ktorom vysvetľoval, že šiel navštíviť svojho priateľa. Pergamen omotal vôkol nôžky Dracovej čiernej sovy, ktorá spokojne sedela vo svojej klietke.

„Erissa, doruč list Remusovi Lupinovi, prosím,“ požiadal a pohladil sovu po perí. Čierna sova vyletela von oknom, ktoré Harry hneď potom zatvoril.

***

Po príjemných raňajkách s Malfoyovcami sa rozlúčil s celou rodinou a vrátil sa späť na Grimmauldovo námestie. Prišiel do kuchyne, kde zarazene ostal stáť na prahu. Za kuchynským stolom sedeli všetci členovia Fénixovho rádu- Snape, McGonagallová, manželia Weasleyovci, Charlie, Bill, Hagrid, Kingsley, Moody a Tonksová. Niektorí sa naňho smutne pousmiali, iní sa tvárili vážne.

Lupin sa postavil a podišiel k nemu.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa ho šeptom.

Remus ho jemne chytil za ramená a nasmeroval ho k stolu, za ktorý ho usadil. Z tohto stretnutia mal ozaj veľmi zlý pocit. „Povie mi už konečne niekto, čo sa stalo?“ spýtal sa podráždene.

„Potter,“ začal Moody a pohyblivým okom sa zameral na jeho tvár. „Stala sa veľmi vážna vec, ktorú musíme ihneď riešiť. Dnes v skorých ranných hodinách boli zavraždení muklovskí manželia Grangerovci.“

Harryho ovalil mráz. Srdce sa mu rozbúšilo a cítil ako mu všetka krv mizne z tváre.

„Hermiona...“ šepol vystrašene.

„Je v poriadku, pán Potter,“ riekla potichu McGonagallová.

„Nevieme, kto stojí za ich zabitím. Ale isto sa dá predpokladať, že to bol Voldemort,“ pokračoval Moody.

Harry si bol istý, že Voldemort celkom určite nestojí za ich vraždou.

„Slečna Grangerová sa zobudila na hluk, ktorý vychádzal zo spálne jej rodičov. Keď otvorila dvere videla roztrhané telá svojich rodičov, nad ktorými stáli, podľa jej opisu, traja ľudia v čiernych habitoch. Nepoznala ich. Dá sa predpokladať, že to boli smrťožrúti. Keď sa na ňu chystali zaútočiť premiestnila sa sem. Momentálne, sme jej dali elixír na bezsenný spánok,“ dorozprával Moody.

Ľudia v čiernych habitoch. To celkom sedí na smrťožrútov. Harry si vymenil rýchly pohľad so Severusom. Ten len letmo pokrútil hlavou, z čoho Harry pochopil, že to Temný pán neurobil. Takže už ostával len Grindelwald. Kto iný by mal záujem Hermionu zavraždiť. Ten starý skurvený hajzel.

Harry sa postavil. „Potrebujem hovoriť s Hermionou.“

„Je na prvom poschodí v Regulusovej izbe,“ informoval ho Lupin.

Harry kývol hlavou a vybral sa do izby Regulusa Blacka. Keď odchádzal z kuchyne cítil na chrbte pohľady všetkých prítomných. Konečne sa dostal do izby, v ktorej spokojne spala hnedovlasá čarodejníčka. Harry sa posadil na posteľ tesne vedľa nej a pohladkal ju po vlasoch. Nikdy by neuniesol ťarchu jej smrti. Nikdy by sa nezmieril s tým, že ju stratil. A dnes o ňu takmer prišiel. Už to viac nedopustí. Dal si sľub, že ju bude chrániť až do konca svojich síl. Nežne ju pobozkal na čelo. Sledoval jej bledú pokožku na tvári, keď otvorila orieškové oči plné strachu a skrytej hrôzy. Ten pohľad mu zovrel srdce. Ihneď si ju vzal do náručia a hladil jej kučeravé vlasy.

„Harry,“ rozvzlykala sa a zaborila si tvár do jeho krku.

„Je mi to ľúto, láska. Tak veľmi... je mi to ľúto,“ šepkal jej do vlasov, zatiaľ čo tíško plakala.

Mal pocit, že mu exploduje hrudník od toľkej bolesti, čo cítil. Vidieť trpieť osobu, ktorú nadovšetko miloval, bolo preňho nadmieru zdrvujúce. Stískal ju pevne, ale zároveň tak jemne akoby bola to najkrehkejšie stvorenie v celej galaxii. Láskyplne ju bozkával všade kam sa v danej pozícii dalo.

„Zom...reli kvôli mne...“ povedala plačlivo a temer zúfalo.

Harry ju zovrel ešte pevnejšie. „Nie... nie... je to moja vina. Chceli ťa zabiť, aby ublížili mne a... ja... mal som zabezpečiť vašu ochranu. Odpusť mi to...Hermy...“

Hermiona sa odtiahla a neveriacky mu pozrela do zelených očí. „Harry, nemôžeš sa obviňovať za všetko zlé, čo sa stane,“ povedala chrapľavo a rukou si zotrela slzy z líc. Potom sa pritúlila do jeho náručia a čelom sa oprela o jeho hruď.

„Keby... keby ich aspoň normálne zabili... ale oni...oni ich... roztrhali ako také zvery,“ povedala zúfalo a opäť sa srdcervúco rozplakala.

„Mrzí ma to....“ opakoval Harry a utešujúco ju kolísal v náručí.

Strávili tak hodnú chvíľu, keď Harry prehovoril: „Hermiona, pamätáš si ako tí útočníci vyzerali?“

„Stalo sa to príliš rýchlo,“ vzlykla. „Behom pár sekúnd... čo som otvorila dvere, zazrela ich telá a tých ľudí v čiernych habitoch. Ich tváre si žiaľ nepamätám... Harry? Myslíš, že to urobil Voldemort?“ spýtala sa a pozrela sa naňho červenými očami.

Harry pokrútil hlavou. „Nie, určite nie. Nemal nijaký dôvod. Bol to Grindelwald a jeho prívrženci, tým som si viac než istý. Samozrejme, členovia rádu si myslia, že to spáchal Voldemort. Čo im nesmiem vyvrátiť, aby som na seba neupútal priveľa pozornosti. O mojej spolupráci s ním vie iba Remus a Severus.“

Hermiona prikývla a pobozkala ho na pery. Harry ju chytil za čeľusť a vkĺzol jazykom do jej úst. Chvíľu sa bozkávali, keď sa hnedovláska odtiahla a vážne mu pozrela do očí.

„Harry, musím ti niečo povedať.“

Vtom niekto zaklopal na dvere a hneď na to vstúpil dnu Snape. „Harry, môžeš na slovíčko?“

„Povieš mi to neskôr,“ povedal jej, pobozkal ju na líce a nasledoval Snapea.

„Mali by sme sa pozhovárať niekde, kde budeme mať dostatok súkromia,“ prehovoril majster elixírov chladne.

Harry ho bez slova zaviedol do Siriusovej izby, ktorá bola momentálne veľmi slušne zariadená. Usadili sa na kreslá, ktoré stáli vedľa seba a oddeľoval ich len malý konferenčný stôl.

„Nebol to Temný pán, Harry. Vieš, že by ti niečo také nikdy neurobil,“ prehovoril Severus vážne.

„Viem, že nie. Po tom, čo mi povedala Hermiona som si tým  stopercentne istý. Keby to boli Tomovi prívrženci mali by masky. Nikdy vás neposiela na misie bez masiek. Nuž a Hermiona o žiadnych nehovorila.“

„Áno, to je múdre povšimnutie. Ale i tak, Harry. Temný pán by neurobil niečo, čím by ťa stratil a znepriatelil si ťa. Viem, aké city k tebe prechováva. Neublížil by ti týmto spôsobom. Chcel som ti to povedať, aby som sa uistil, že Temného pána z tohto činu neobviňuješ.“

„Neobviňujem. Som si vedomí toho, že mi ide po krku Grindelwald. Nikdy mne a Tomovi neodpustí, že sme zabili Dumbledora. Určite prahne po pomste, preto by sme sa ho mali čo najrýchlejšie zbaviť,“ povedal a prehrabol si vlasy. „Mimochodom, čo ste preberali na zasadnutí Fénixovho rádu, respektíve aké kroky plánujú podnikať?“

„Nuž, sú presvedčení, že to bol celkom určite Voldemort, kto dal zavraždiť Grangerovcov. Majú obavy, že v najbližšej dobe chystá útok na tvoju osobu, čo je samozrejme absurdné, vzhľadom na okolnosti, ktoré sú im neznáme. Snažili sa odo mňa zistiť, kde sa nachádza jeho panstvo. Samozrejme, som povedal, že je to prísne strážená lokalita, ktorá je nezmapovateľná. Čo je, koniec koncov, pravda.“

„Och,“ vzdychol si Harry. „Mohli by už pochopiť, že Voldemort nie je jediná hrozba. Zabúdajú na Grindelwalda. Azda si myslia, že utiekol z väzenia len kvôli tomu, aby strávil pokojný dôchodok? Vieš, Severus, mám ich skutočne rád, ale niekedy mi prídu nesmierne hlúpi.“

Severus sa chladne usmial. „Áno, hlúpi, naivní a zaslepení. Ak by oplývali aspoň trochou inteligencie všimli by si, že už tak celkom nie si na ich strane. Možno by pochopili, že už nie si tým chlapcom, ktorého musia chrániť. Ale myslím, že dnes už dostatočne pochopili, že ochranu nepotrebuješ. Hneď, ako si odišiel zo zasadnutia, začali rozprávať, aká ohromná moc z teba vyžaruje. Ty si si to zrejme nevšimol, ale keď si prišiel do izby akoby sa zastavil čas. Vzduch bol podivne chladný a ťažký. Mohol som cítiť v každej jednej bunke môjho tela, tvoju neskonalú silu. Tí, ktorí ťa dlhšiu dobu nevideli ostali v totálnom šoku. Bolo to celkom uspokojujúce, vidieť ich v takom zmätku a nevedomosti. Sála z teba dokonca väčší rešpekt a moc než z Temného pána. Pôsobíš ako vodca a veliteľ, preto sa okrem Moodyho nik neodvážil otvoriť ústa v tvojej prítomnosti. Všetci zazerali, ako takí hlupáci,“ uškľabil sa.

„Aspoň so mnou prestanú jednať ako so stupídnym deckom,“ vzdychol si Harry. „Musím ísť za Tomom a prediskutovať s ním určité záležitosti.“

Snape prikývol a postavil sa.

„Severus, kým budem preč chcem, aby si dával pozor na Hermionu, prosím.“

„Samozrejme, Harry. Aj tak jej musím dať zopár elixírov.“

Harry sa mu poďakoval a v dlani zovrel prívesok v tvare hada. Nohami dopadol na mramorovú podlahu, tak čistú, že by sa z nej dalo jesť. Nachádzal sa vo Voldemortovej pracovni, ktorá bola celkom prázdna.

Otvoril dvere, za ktorými nervózne prešľapoval najmladší Malfoy.

„Harry!“ usmial sa naňho a podišiel k nemu.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa ho.

„No, pokiaľ si pamätáš, včera večer som mal mať stretnutie s Temným pánom, ale kvôli tej udalosti, čo sa medzi vami odohrala na mňa zabudol. Preto som prišiel, ale opäť ho nemôžem nájsť,“ vysvetlil blondiak. Potom sa zamyslene pozrel Harrymu do očí. „Vlastne v celom panstve nie je vôbec nik. Skúšal som volať škriatkov, ale ani jeden neprišiel.“

„Si si istý? Počkaj skúsim sa s ním spojiť,“ povedal Harry a ihneď sa pokúsil spojiť s Voldemortom skrz ich mysle.

„Tom? Kde ste všetci? Podnikáš nejakú akciu, o ktorej neviem?“ spýtal sa v duchu.

„Harry, kde si?!“ ozvalo sa mu náhle v hlave až ho zabolela jazva.

„Som v panstve... deje sa niečo?“

„Okamžite odtiaľ uteč! Hneď!“ zakričal chladný hlas a Harrymu náhle explodovala jazva.

Zatackal sa a oprel sa o stenu za svojím chrbtom.

„Harry?“ spýtal sa Draco a zamračene ho pozoroval.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa a začínal mať ozajstný strach.

„Nie je čas... vypadni odtiaľ! Panstvo už nie je bezpečné... nebudeš sa môcť premiestniť, ale skús ujsť tajným vchodom cez obraz Starej....“ naraz sa ich myšlienková schopnosť prerušila.

 „Tom? Tom?!“

26. kapitola - Grindelwaldov triumf

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:)

(Oriana, 3. 11. 2014 19:03)

Ach to bola celkovo taká smutná kapitola. Smrť Hermioniných rodičov, Harry, kt. sa skoro utopil, ten jeho sen a ten koniec :(

Som zvedavá, čo chcela Hermiona povedať Harrymu, keď ich Severus vyrušil, určite to bolo niečo dôležité.

Draco bol celú kapitolu veľmi milý na Harryho, ale vyzerá to tak, že si ho až moc obľúbil a niečo k nemu cíti.

Som zvedavá čo sa nakonci stalo, že Harry nepočul Toma a prečo už panstvo nie je bezpečné. Teším sa na ďalšiu kapitolku

Re: :)

(Sonka, 12. 11. 2014 14:22)

Ďakujem, Oriana. A áno máš pravdu, to čo chcela Hermiona Harrymu povedať sa dozvieme v nasledujúcich kapitolách :)

PECKA!

(Ginny, 2. 11. 2014 22:35)

Peckova kapitola!! Takže Dráčik nám je zamilovany a ten koniec! WTF?! Ďakujem ti za skvelu kapitolu a prosím rychlo dalšiu lebo ten koniec je fakt na porážku!

Re: PECKA!

(Sonka, 12. 11. 2014 14:18)

Ďakujem, Ginny :))

:-)

(Lukáš, 5. 11. 2014 13:49)

Perfektná kapitola... akčná a ten koniec je mega! Teším sa na ďalšiu ktorá budem dúfam čo najrýchlejšie :-))

Re: :-)

(Sonka, 12. 11. 2014 14:18)

Ďakujem, Luky :)

.

(Achája, 4. 11. 2014 14:01)

No toto! Pořádně napínavé, děsím se dalšího průšvihu:-)

Re: .

(Sonka, 12. 11. 2014 14:17)

Achája, ďakujem veľmi pekne :))

:')

(Sonka, 12. 11. 2014 14:16)

Ďakujem, kelly :)

:)))

(Saskya, 29. 10. 2014 21:17)

ajaj, to nevyzerá dobre :(
som zvedavá, čo bude ďalej :)
Ďakujem za kapitolu :)

Re: :)))

(Sonka, 12. 11. 2014 14:14)

Ďakujem, Saskya :)

:')

(Kelly, 31. 10. 2014 22:43)

Napínavá kapitola. Jsem zvědavá, jak to bude pokračovat. Těším se na další, jen tak daaal :') ^^.