4. kapitola - Návrat do Rokfortu
Hermiona sa začala pomaly prebúdzať. Pretrela si oči a skúmala strop. To nebol strop chrabromilskej spálne, pomyslela si. A potom si spomenula na všetko, čo sa odohralo. Zrejme musela zaspať. Otočila sa na bok. Vedľa nej ležal jej najlepší kamarát. Havranie vlasy mal strapaté a padali mu do očí. Pár pramienkov mu z očí odhrnula a skúmala jeho bledú pleť. Vyrástol do krásy, pomyslela si a stále ho pozorovala. Túžila už vidieť tie veľké oči, ktoré mali jedinečnú zelenú farbu. Jeho krásne oči si začala všímať oveľa viac, keď mu k narodeninám daroval jeho krstný otec elixír proti krátkozrakosti.
Konečne mu tie príšerne okuliare nezakrývali, tie veľké smaragdové kukadlá. Zrazu jej padol zrak na roztrhanú košeľu, spod ktorej mu trčalo krvou presiaknuté tričko. Zhíkla. Okamžite mu prezrela hrudník, upokojila sa keď zistila, že ho niekto musel ošetriť, pretože ho mal obviazaný čistou látkou. Samozrejme, Voldemort by ho nenechal zomrieť, potom všetkom, čo jej Harry povedal.
Nakoniec sa dočkala. Harry pár krát zaklipkal čiernymi mihalnicami a otvoril zelené oči.
Usmiala sa, keď sa ich oči stretli. „Ako sa cítiš?“ spýtala sa so starosťou v hlase.
Harry si unavene pretrel čelo a spomenul si čo sa stalo. „Oveľa lepšie,“ odpovedal a usmial sa na svoju priateľku.
„Čo sa vlastne bude diať ďalej?“ spýtala sa Hermiona a stále sa ponárala v tých zelených očiach.
„Voldemort chce, aby som tu ostal kým mi nebude lepšie, ale už sa cítim dobre. Potom sa vrátime späť na Rokfort. Budeme si musieť vymyslieť nejakú výhovorku, že sa nám podarilo utiecť. Dumbledore sa nesmie dozvedieť, že plánujem spolupracovať s lordom Voldemortom,“ dohovoril a pomaly sa posadil. Hermiona sa postavila a podišla k tácke s jedlom, ktorú tu zrejme nechal nejaký škriatok.
„Harry, mal by si niečo zjesť, si veľmi bledý a slabý. Musíš nabrať silu.“
„Hermiona, nemám náladu ani chuť na jedlo.“
Hermiona si vzala stoličku a posadila sa oproti nemu. Vzala si jeho ruky do svojich a pozrela mu do očí. „Harry, všetko bude dobré. Vždy tu pre teba budem, na nič nie si sám.“
„Ja viem,“ pošepol.
Vtom sa v miestnosti objavil vysoký muž v prepychovom habite. Rukou si prehrabol ebenové vlasy a pozrel karmínovými očami na Harryho. Potom začal hovoriť parselčinou: „Harry musssím sss tebou hovoriť, mali by sssme sssa dohodnúť akým sssspôsobom sa budeme ssstretávať. Sssamozrejme nemôžem za tebou prísssť do Rokfortu. A tak sssom ti dal vyrobiť toto prenášadlo,“ povedal a ukázal na striebornú retiazku, na ktorej visel malý striebristý had, „vždy, keď sssa ssstrieborný had zmení na čierneho, znamená to, že ťa volám, ssstačí, ak sa prívesssku dotkneš rukou a premiessstniš sssa do môjho panstva. Parssselčinou hovorím preto, aby nám tvoja kamarátka nerozumela.“
Harry zasyčal tiež parselčinou: „Aj tak jej všetko poviem, ona je jediná osssoba na sssvete, ktorej verím.“
Voldemort sa pozrel na Hermionu, ktorá bola očividne unesená a prekvapená z počúvania hadej reči. Potom sa opäť zabodol Harrymu do očí: „Ako chceš Harry, ale nikomu inému nemôžeš nič prezradiť, rozumieš?“ povedal Voldemort už normálne a podával Harrymu náhrdelník.
„Rozumiem,“ odpovedal Harry a náhrdelník si zavesil na krk. „Voldemort, mohli by sme už odísť? Som v poriadku, naozaj.“
„Si si istý? Nebudem ťa tu držať nasilu. Dúfam, že máš vymyslenú výhovorku pre Dumbledora, ohľadom vášho zmiznutia...“
„Samozrejme,“ povedal pokojne Harry a pozeral do krvavočervených očí, ktoré ho fascinovali.
Hermiona neprestajne sledovala oboch mladých mužov. Stále bola prekvapená Voldemortovým vzhľadom, správaním a konverzáciou, ktorú títo dvaja viedli. Z Voldemorta vyžarovala moc a rešpekt. Z Harryho tieto energie začala pomaly cítiť tiež.
„Fajn, pošlem sem nejakého škriatka, aby vás premiestnil pred Rokfort,“ povedal Voldemort, naposledy sa pozrel na Harryho a odišiel z miestnosti.
O chvíľu sa v spálni zjavil malý škriatok, ktorý ich premiestnil pred bránu Rokfortu.
Mladá dvojica sa držala za ruky, aby si dodali sebavedomie. Spoločne vstúpili na pozemok svojej školy. Bolo zrejme veľmi neskoro alebo skoro ráno, pretože bola chladná noc a na oblohe sa rozlievali hviezdy. Chvíľu potom, ako prekročili brány Rokfortu sa k nim začali blížiť nejaké postavy. Samozrejme, na čele skupiny kráčal Albus Dumbledore, ktorý mal vydesený a zároveň šťastný pohľad. Všetci pred nimi zastavili. Spolu s Dumbledorom prišiel Snape, McGonagallová, Divooký Moody, Lupin a Tonksnová.
„Harry!“ Lupin ho okamžite objal a kontroloval, či nie je zranený.
„Som v poriadku, Remus,“ prehovoril Harry.
Komentáre
Prehľad komentárov
Mě překvapil. Co by si neušil z ostudy kabát? A jak na tom bude profesor Snape? Musím se pustit do dalších kapitol a všechno zjistit. Nemohu se odtrhnout od čtení. Paráda. Dík.
vyděšený a šťastný Brumbál
(sisi, 7. 8. 2017 18:14)