5. kapitola - Strata priateľa
O chvíľu už boli v riaditeľovej kancelárii, kde bol každý usadení a so zatajeným dychom sledovali zeleno-okého chlapca a nervóznu hnedovlásku, ktorí sedeli rovno pred Dumbledorovým stolom.
„Harry, slečna Grangerová, ste schopní nám vysvetliť, čo sa vám stalo a kde sa nachádza pán Weasley?“ spýtal sa veľmi milo a jemne profesor Dumbledore.
Harry si odkašľal a spustil: „Na výlete v Rokville nás napadla skupina smrťožrútov. Rona...“ Harrymu sa do očí nahrnuli slzy, „Rona zabili.“
Všetci v miestnosti zhíkli a prekvapene na seba pozerali. Dumbledore ich utíšil a pozrel povzbudzujúco na chlapca: „Si schopný pokračovať, Harry?“
Harry prikývol a pokračoval: „Mňa a Hermionu dostali. Odvliekli nás niekam do nejakých žalárov a tam nás zatvorili.“
Ďalej sa slova ujala Hermiona, ktorá začala tichým hlasom: „Mučili nás. Hovorili, že nás uniesli na príkaz Veď-Viete-Koho. No nakoniec nám jeden zo škriatkov priniesol vodu. Podarilo sa nám ho presvedčiť, aby nám pomohol a premiestnil nás sem. No a tak sa nám podarilo ujsť,“ dopovedala a pozrela na riaditeľa.
Dumbledorova myseľ pracovala na plné obrátky. Bol hlboko zamyslený. Ostatní si vymieňali pobúrené pohľady.
„Ste zranení?“ spýtala sa ich Tonksnová so starosťou v hlase.
„Nie,“ odpovedal Harry a tváril sa vážne.
Dumbledore vstal. Pozrel na McGonagallovú a povedal: „Minerva, odteraz ruším všetky výlety do Rokvillu, zajtra to oznámte študentom. Takýto priamy útok smrťožrútov by som nečakal,“ potom pozrel na profesora elixírov. „Severus, odprevaďte prosím Harryho a slečnu Grangerovú do ich fakulty.“
Snape vstal a Harry spolu s Hermionou ho nasledovali. Po zavretí dverí, na Dumbledorovej pracovni, počuli ako dáva rôzne rozkazy členom Fénixovho rádu. Ticho kráčali opustenými chodbami. Keď v tom Snape zastavil a prebodol Harryho čiernymi očami.
„Potter, ste skutočne v poriadku? Keď som vás videl na poslednom zvolaní Temného pána, umierali ste na posteli,“ prehovoril Snape chladne.
Harry sa zamračil. „Vy ste tam boli?“
„Samozrejme, som smrťožrút, čo by ste čakali, vždy musím odpovedať na volanie. Inak by mi Temné znamenie roztrhalo ruku a to by bolo ešte príjemné oproti tomu, čo by mi spravil Temný pán.“
„Takže sa iba pretvarujete, že ste na Dumbledorovej strane?“ spýtal sa Harry.
„Iste, nikdy by som nepracoval pre toho starého blázna. Som verný len a len svojmu pánovi a verím, že ste pravému proroctvu uverili, Potter. A teraz mi odpovedzte na moju otázku, skutočne nie ste zranený?“ spýtal sa Snape a pozeral na Harryho krvou poliate tričko.
„Nie, tú ranu mám ošetrenú. Som v pohode,“ ubezpečil ho Harry
Snape prikývol, otočil sa a pokračoval v ceste.
Harry a Hermiona si vymenili prekvapené pohľady a nasledovali Snapea.
Počas nasledujúcich dní Harry a Hermiona zažívali mimoriadne ťažké časy. Všetci sa ich neustále vypytovali, čo sa stalo. Po škole chyrovali rôzne verzie. Najhoršie bolo, keď sa pýtali na Rona. No a samozrejme Dumbledorov príhovor pri prvej večeri od ich návratu tiež nebol veľmi povzbudzujúci. Dumbledore rozprával o Ronovej smrti a všetkých varoval, aby boli opatrní.
Piatok ráno, štyri dni od ich návratu z Voldemortovho sídla, stál Harry v klubovni a čakal na Hermionu. Bolo veľmi skoro ráno, takže všetci ešte spali. No Harry mal veľké problémy so spánkom po smrti svojho kamaráta. Rovnako tak aj Hermiona. Z dievčenských spálni vyšlo nízke dievča, ktorej dlhé jemné kučeravé vlasy, čokoládovohnedej farby, padali do veľkých orieškových očí. Harry sa na ňu usmial a ona mu úsmev opätovala.
„Dobré ráno, Hermiona.“
„Dobré ráno, Harry,“ odvetila.
„Tuším si opäť nemohla spať,“ pozrel na ňu tými svojimi smaragdovými očami.
Hermiona sa pousmiala a prehodila mu pramienky čiernych neposlušných vlasov z očí. „Rovnako ako aj ty. Nuž, mávam sny o Ronovej smrti,“ povedala smutne a sklonila hlavu.
Harry ju jemne chytil za bradu a zodvihol ju tak, aby jej videl do očí. „To bude dobré, Hermiona, zlé sny prejdú.“
Hnedovlasé dievča sa pousmialo, keď v tom do klubovne vošla profesorka McGonagallová. Prekvapene na nich pozrela.
„Vy už ste hore? Práve som vás prišla zobudiť.“
Hermiona a Harry na ňu nechápajúc pozerali.
McGonagallová si odkašľala a zachrípnuto prehovorila: „Pred malou chvíľou pred brány Rokfortu niekto premiestnil telo pána Weasleyho. Pán riaditeľ by ho chcel pochovať tu na Rokforte, dnes o šiestej večer. Samozrejme príde i rodina pána Weasleyho,“ hovorila tichým hlasom a zabodla modré oči do Harryho, „pán Potter, viem že máte veľmi blízko k rodičom pána Weasleyho, bolo by vhodné, ak by ste ich podporili a upokojili.“
Harry preglgol. Vedel, že Weasleyovci budú úplne zničení. Bude to ťažký deň, pomyslel si. Nikdy by mu nenapadlo, že bude musieť v šiestom ročníku pochovávať najlepšieho kamaráta. Hermiona mu stlačila ruku.
„Mohli by sme ho vidieť?“ spýtala sa Hermiona.
McGonagallová chvíľu mlčala. „Áno, nasledujte ma,“ otočila sa a vyšla z klubovne.
Harry a Hermiona, držiac sa za ruky, ju nasledovali až do nejakej miestnosti, v ktorej nikdy pred tým neboli. Miestnosť bola veľmi chladná a v strede nej stála veľká posteľ, na ktorej ležal Ron.
Harry cítil, ako sa Hermiona začala triasť. Pevne ju chytil okolo pása a podišli k posteli.
Ronova tvár bola veľmi bledá, no vyzeral pokojne, akoby len spal. Hermiona silno stisla Harryho ruku a položila si hlavu na jeho rameno. O chvíľu začala tíško plakať. Harry jej upokojujúco hladil jemné hnedé vlasy a stále pozoroval Rona. Vedel, že sa s jeho smrťou nikdy nevyrovná, ale musel ísť ďalej, nemôže predsa večne smútiť.
:)
(dominika970, 2. 1. 2022 20:35)