8. kapitola - Nové priateľstvo a vízia
Bola nedeľa ráno a Harry sa premiestnil do Voldemortovho panstva. Hneď po raňajkách a zdĺhavom lúčení s Hermionou. V panstve ho privítali obaja jeho učitelia a oznámili mu, že Voldemort odcestoval do zahraničia. Opäť trénovali štyri hodiny. Naučil sa štyri veľmi mocné kúzla. Cítil sa oveľa silnejší a jeho mágia sa doslova radovala a vírila vôkol neho. Chvíľu sa rozprával so svojimi učiteľmi, ktorí mu nabalili asi desať kníh o čiernej mágii. Potom sa premiestnil do Rokfortu, pretože ho čakal metlobalový zápas proti Slizolinu. Nemal zo zápasu veľmi dobrý pocit, pretože bol úplne vyčerpaný. Vošiel do šatne, kde sa už prezliekali jeho spoluhráči, keď v tom každý prestal vo svojej činnosti a s otvorenými ústami hľadeli na svojho kapitána. Harry vôbec nerozumel, čo sa im stalo.
„Harry,“ ozvala sa Katie Bellová, chrabromilská triafačka, „si nejaký. . . iný.“
Potom mu do doplo. Samozrejme, po naučení nových zaklínadiel bola jeho mágie oveľa viac citeľnejšia. Nevedel, čo im má na to povedať.
„No tak o chvíľu začína zápas, švihnite si,“ popohnal ich a sám sa začal prezliekať, no stále na sebe cítil pohľady jeho spoluhráčov.
Za hlasitého povzbudzovania vyšli na ihrisko, kde ich čakala madam Hoochová, ktorá stála v strede ihriska s metlou v ruke čakala na obe družstvá. Hneď ako sa pred ňou družstvá zostavili, Harry vyšiel za ňou spolu s kapitánom Slizolinu. Hoochová si Harryho premeriavala prekvapeným pohľadom.
Hneď ako sa spamätala povedala: „Žiadam všetkých hráčov, aby sa správali slušne. Teraz nasadnite na metly, prosím!“
Pätnásť metiel sa vznieslo do vzduchu a zápas sa začal. Počasie bolo príšerné. Silný lejak šľahal Harryho do tváre a ruky sa mu na metle šmýkali. Navyše celé ihrisko bolo ponorené do hmly, vážne veľmi zlý deň na tak dôležitý zápas, pomyslel si Harry. K zlému počasiu sa pridala Harryho vyčerpanosť, mal pocit, že každú chvíľu zletí z metly na tvrdú zem. Keď v tom zbadal Malfoya, slizolinského stíhača, ako sa plnou rýchlosťou ženie za zlatou strelou. Harry sa okamžite vydal za ním, hneď ako ho dobehol Malfoy z ničoho nič zastavil vo vzduchu. Harry nerozumel, čo to do pekla robí. Zastavil tiež a vzlietol za ním.
„Čo to robíš, prečo si zastavil?“ snažil sa získať odpoveď zmetený Harry.
Obaja boli vysoko na oblohe a cez hmlu nebolo vidieť ani ihrisko, ani kričiaci dav. Vietor bol tu hore oveľa silnejší a ich metly sa nebezpečne kolísali.
„Nemôžem proti tebe súperiť,“ hovoril blonďavý čarodejník a pevne zvieral rukoväť metly. „Teraz si . . . no mám znamenie a ty si . . . spojenec Temného pána, vlastne si teraz aj môj pán.“
Harry naňho tupo zízal, akoby sa snažil pochopiť, o čom to hovorí.
„To nemyslíš vážne, nie som žiaden tvoj pán. Teraz sme súperi a spolužiaci, nechcem, aby si ma vnímal týmto spôsobom. Nemôžeš ma predsa len tak nechať vyhrať.“
Vtom Harryho jazva doslova vybuchla. Bola to príšerná bolesť. „Teraz nie . . .“ pošepol Harry a pevne si zvieral čelo.
Harry stál na skale, do ktorej narážali tvrdé vlny rozbúreného oceánu. Jeho červené oči sa upierali na čarodejníka v strednom veku. Čarodejníkova tvár bola vystrašená a celé telo sa mu triaslo. Harry ho držal pod krkom a druhou rukou naňho mieril prútikom.
„POVEDZ MI, KDE JE!“ skríkol naňho a jeho karmínové oči požierali plamene.
Roztrasený muž plačlivo odpovedal: „Ja . . . môj lord, ja skutočne neviem. To čo viem . . . som vám povedal. Odpustite môj lord, viem iba toľko, že ho niekto vyslobodil z väzenia Nurmengard, kde bol väznení, to je všetko . . . môj lord, prosím . . .“ dohovoril muž a z očí mu stekali horúce slzy.
„Klameš...“ zasyčal znechutene. „Avada Kedavra!“ povedal a hodil čarodejníkove telo do rozbúreného mora.
Zeleno-oký chlapec ucítil príšernú bolesť a tvrdý pád na zem, a potom ho obklopila temnota.
Harry náhle otvoril smaragdové oči a rukou si držal rozžeravené čelo. Hneď na to si všimol, že má ľavú ruku obviazanú bielym obväzom, rovnako ako aj hruď, na ktorej mal ešte starú ranu, ktorá sa mu pravdepodobne znova otvorila. Cítil, že celý horí a bolesť bola neznesiteľná.
Všimol si madam Pomfreyovú ako naňho vystrašene pozerá.
„Pán Potter, ležte pokojne, prosím. Ste vážne zranený. K ústam mu priložila nejakú fľaštičku, z ktorej sa liala smradľavá tekutina. Okamžite začal kašľať, ale bolesť už nebola taká intenzívna.
„Musíte odpočívať.“
„Čo sa stalo?“ zachrapčal a spýtavo na ňu pozeral.
Stará žena sa nadýchla. „Neviem presne, čo sa stalo. S pánom Malfoyom ste spadli z metiel asi z 5 metrovej výšky. Obaja ste mali vnútorné krvácanie. Polámané rebrá a vám sa otvorila stará rana na hrudi. Nerozumiem, prečo som o nej nevedela, ale to je jedno. Pán Malfoy utrpel otras mozgu a vy máte vysokú teplotu. Hrôza, všetci si mysleli, že ste obaja mŕtvy. Dokonca, hradom kolujú chýry, že ste sa vo vzduchu pobili, a to zapríčinilo pád. Och, vždy som hovorila Albusovi, aby rušil tie prekliate zápasy, keď je také príšerné počasie. Teraz odpočívajte.“
„Malfoy sa už prebral?“ spýtal sa zachrípnuto a tichým hlasom
„Nie, ale leží hneď vedľa vašej postele,“ povedala a odhrnula biely záves na vedľajšej posteli. Ležal tam blonďavý chlapec, ktorý bol príšerne bledý. Nohu mal obviazanú tak isto ako Harry ruku. Na tvári mal zopár nepekných škrabancov a vyzeral, že hlboko spí.
„Fajn, teraz vás nechám, aby ste si odpočinuli,“ povedala a odkráčala preč.
Na Harryho tvári sa objavila bolestivá grimasa. Bol úplne zmätený, nerozumel prečo spadol aj Malfoy. A tá vízia, čo pre Merlina to Voldemort robí? Koho chce nájsť. . ., počkať musí to byť Grindelwald, to on je predsa uväznený v Nurmengarde. Ale načo Voldemort potrebuje Grindelwalda, premýšľal Harry a šúchal si žeravé čelo.
„Potter...“ ozval sa tichý hlas.
Zeleno-oký chlapec sa okamžite pozrel na blonďavého čarodejníka ležiaceho na vedľajšej posteli.
„Malfoy, čo sa stalo?“ vychrlil naňho.
„Ja vlastne ani neviem. To mi povedz ty. Sedeli sme na metlách a zrazu si sa skrúcal v bolestiach, bol si úplne bledý a zošmykol si sa z metly. Keď som sa ťa snažil chytiť spadol som, na moje šťastie, tiež,“ rozprával a pozeral na Harryho bledomodrými očami.
„Ty si ma . . . chcel chytiť?“ pozrel naňho neveriacky Harry.
Blonďavý chlapec si hrýzol spodnú peru a pozeral na nejaký bod na zemi. „Áno . . .Mám už plné zuby toho, ako sa neustále hádame a rýpeme do seba! Nebaví ma to a nechcem ťa mať za nepriateľa. Nikdy som nechcel...“
Harry prekvapene zaklipkal očami a prikývol hlavou. „Nemusíme byť nepriatelia, ani sme nikdy nemuseli byť, keby si sa správal normálne.“
Draco sa uškrnul. „Nuž, bol som naštvaný, pretože si odmietol moje priateľstvo, pamätáš v prvom ročníku. Veľmi ma to sklamalo, že si dal prednosť Weasleymu predo mnou. Keď som sa dozvedel, že budem chodiť na takú istú školu ako slávny Harry Potter, bol som vo vytržení. Rozprával som o tom celé leto svojim priateľom, ktorý navštevujú iné čarodejnícke školy. No a potom všetkom, keď som ťa konečne osobne spoznal a dal si mi jasne najavo, že nemáš záujem o moje priateľstvo, pomyslel som si, že si namyslený parchant a chcel som ti ničiť život, aby som aspoň trochu potlačil to sklamanie a bolesť, ktorú si mi svojim odmietnutím spôsobil,“ rozprával úprimne a jeho tvár vyzerala smutne.
Harry bol úplne prekvapený. Nikdy nemyslel na to, ako sa na celú situáciu pozerá Draco.
„To je mi ľúto, Draco. Nikdy . . .nikdy som nechcel. . . ja som nevedel . . .“ Harry nenachádzal slov.
„To je v poriadku Harry. Správal som sa ako totálny hlupák, celé tie roky. Mohli by sme na to zabudnúť?“ spýtal sa a v očakávaní pozrel do zelených očí.
„Niekedy si bol poriadny hlupák. No myslím, že by sme mali zabudnúť na minulosť,“ usmial sa priateľsky.
„Vždy som predpokladal, že by sme sa mohli stať dobrými priateľmi,“ povedal Draco a usmial sa tiež.
„Nikdy nevieš,“ zamrmlal Harry.
„Harry . . .čo sa ti to stalo na tej metle?“ spýtal sa opatrne blonďavý chlapec.
„No ja vieš som prepojený s Voldemortom tou jazvou,“ ukázal na jazvu v tvare blesku, „vždy, keď je naštvaný cítim to a vidím, čo robí.“
Draco vypleštil oči a pozoroval Harryho jazvu. „Skutočne! To je . . . hrozné, ale niekedy možno výhodné.“
„Áno, vždy je to také silné, skutočné a bolestivé. Ale i výhodné, ako napríklad teraz.“
„Čo si videl?“ spýtal sa Draco v očakávaní.
„No . . . Voldemort stál niekde na útese a vypočúval nejakého čarodejníka. Snažil sa zistiť, kde sa niekto nachádza. Viem koho hľadal, ale nie som si istý, či ti to môžem povedať.“
Draco hltal každé jeho slovo. „Samozrejme, nemusíš mi nič hovoriť, ale aj tak je to fascinujúce mať s niekým také silné prepojenie.“
Harry sa zasmial. „Draco, ďakujem, že si ma chcel chytiť, keď som padal,“ poďakoval sa úprimne.
Draco sa pousmial. „To je v poriadku.“
Na ošetrovni obaja strávili celý týždeň. Návštevy mali prísne zakázané, a tak sa celé dni rozprávali. Navzájom sa spoznávali, rozprávali o svojom živote. Draco bol prekvapený, keď sa dozvedel o Dursleyovcoch a tom, ako Harryho týrali a nútili ho spávať pod schodmi. Vždy si myslel, že mal Harry zlatý život, no hlboko sa mýlil. Harry bol naopak prekvapený, aký život viedol Draco. Blonďavý chlapec mu opisoval, aký prísny sú jeho rodičia, ako od detstva musel byť chladný a keď prejavil len trochu lásky, bol tvrdo potrestaný. Rovnako, ako keď spravil nejakú chybu v spoločenských spôsoboch. Ich životy neboli také ružové ako si navzájom mysleli. Naopak zistili, že toho majú veľmi veľa spoločného. Ďalej sa rozprávali o škole, o ich konfliktoch, ktoré medzi sebou mali a ako ich vnímali každý zo svojho pohľadu. Nasmiali sa teda poriadne. Rozprávať sa prestali vždy až neskoro večer, keď ich prišla madam Pomfreyová zahriaknuť.
9. kapitola - Grindelwald a Temné zasadnutie
Komentáre
Prehľad komentárov
Líbí se mi, že se Harry dokáže smířit i s Malfoyem mladším a učitelkou Bellatrix. Je to ohromující, jak má velkorysé pojetí světa.
zaujímavé :)
(Aurora, 14. 5. 2014 19:02)No táto poviedka vyzerá zaujímavo :) už sa teším na pokračovanie a som zvedavá čím nás ešte prekvapíš :)
pěkné
(sisi, 7. 8. 2017 18:59)