Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola 3. - Začiatok priateľstva

12. 5. 2014

 

Chvíľu tam iba tak tíško sedeli v objatí, keď Harry zacítil, že Hermiona zaspala. Musela byť poriadne vyčerpaná. Opatrne ju položil na posteľ. S veľkými bolesťami sa postavil a prikryl ju. Pobozkal ju na čelo a namieril si to k dverám. Kráčalo sa mu veľmi zle, celé telo ho bolelo a neustále si pridržiaval hruď. Chytil kľučku na veľkých dverách a otvoril. Sám bol prekvapený, že ich Voldemort nezamkol.

Ocitol sa na dlhej chodbe plnej rôznych dverí. Bolo mu jasné, že Voldemortovo panstvo musí byť veľkolepé. Netušil kade mal ísť, a tak sa vybral doľava. Prechádzal popri rôznych obrazoch, ktoré ho prekvapene sledovali. Harry si všímal rôznorodé dvere. Premýšľal, čo sa za nimi asi tak skrýva. Aké záhady a tajomstvá môže ukrývať panstvo samotného lorda Voldemorta? V hrudi ho stále pichalo a hlava mu šla puknúť od bolesti. Nakoniec zastal v strede chodby. Hľadel na veľké čierne dvere, cez ktoré bol vygravírovaný strieborný had. Dotkol sa kľučky, ktorá bola tiež vytvarovaná v tvare strieborného hada. Tušil, čo sa za tými dverami skrývalo. Zasyčal v haďom jazyku: „Otvor sssa.“

Dvere sa s ľahkosťou otvorili a Harrymu sa naskytol pohľad na veľkú tmavú miestnosť. Miestnosť tvoril drahý čierny nábytok. Sedačky z dračej kože, ktoré boli lemované striebornými vláknami. Cez celú miestnosť od zeme až po strop boli obrovské poličky plné rôznych kníh.V strede miestnosti stál masívny stôl, plný rozličných temných predmetov, kníh a dokumentov. A za ním sedel on, lord Voldemort.

Voldemort sa prekvapene pozrel na ohromeného zeleno-okého chlapca. Prehrabol si lesklé čierne vlasy dozadu, tak aby mu nepadali do očí.

„Harry,“ prehovoril vysokým hlasom, „prečo neodpočívaš? Si zranený. Nebudem sa ťa ani pýtať, ako si ma tu našiel. Je tu tisícka ďalších dverí.“

„Ale tieto dvere boli odlišnejšie od ostatných,“ povedal Harry, držiac sa na hrudi. „Potrebujem s tebou hovoriť, nemám čas odpočívať,“ pokračoval a naliehavo pozrel do karmínových očí.

Voldemort naznačil mladíkovi, aby sa usadil na kreslo oproti jeho stolu.

Harry sa sťažka nadýchol a povedal: „Tak, čo odo mňa očakávaš? Ako ťa mám vlastne volať - Voldemort, Temný pán alebo Tom, keďže máme byť... čo to vlastne máme byť?“ hovoril zmätene a podráždene.

Voldemortove červené oči sa rozšírili úžasom. Snažil sa zvyknúť na tón chlapcovho hlasu. Nik iný nemal odvahu hovoriť s ním s takou drzosťou. Musel sa naučiť rešpektovať ho, ak chce poraziť toho starého hlupáka.

„Volaj ma Voldemort,“ odvetil a pozoroval mladíka, ktorého pleť naberala čoraz bledšiu farbu. „Máme byť spojenci, musíme sa naučiť spolu spolupracovať, pokiaľ chceme v budúcnosti zabiť toho starca. I keď priznávam, nebude to pre mňa ľahké. Nie som zvyknutý s niekým spolupracovať, ale keďže som už pár súbojov s Dumbledorom zažil a nikdy som ho nedokázal poraziť, je mi jasné, že ťa budem potrebovať.“

Harry ho zamyslene sledoval. „Ešte niečo mi nedáva zmysel,“ odmlčal sa a pozrel Voldemortovi do očí, „povedal si, že naše sily sú vyrovnané, no ja sa ani zďaleka necítim byť taký silný ako ty.“

„Za prvé si ešte mladý, nemáš toľko skúseností ako ja, keďže som oveľa starší. Aj keď mám svoje telo z obdobia mojich dvadsiatich piatich rokov. A za druhé už teraz si mimoriadne mocný, to čo si dokázal v tak mladom veku v Tajomnej komnate, v Trojčarodejníckom turnaji, je pozoruhodné. Mimo to, ešte si neobjavil obrovskú moc, ktorá sa v tebe skrýva. Môžem ju z teba cítiť, rovnako ako ty cítiš moju moc.“

Harry skutočne cítil Voldemortovu moc. Možno i vďaka tomu ho všetci rešpektovali a báli sa ho.

„Fajn, takže kvôli tomu, že si mi chcel povedať o proroctve, musel zomrieť môj najlepší kamarát? Pomstím jeho smrť a je mi jedno, že zabijem tvoju najvernejšiu Bellatrix!“ Harry si ani neuvedomoval, že kričí. Prestal sa ovládať, cítil príšernú zlosť a nespravodlivosť, že jeho najlepší kamarát zomrel úplne zbytočne.

Voldemort sa postavil. „Ak sa mi budeš vyhrážať, naša spolupráca nikdy nebude fungovať!“ povedal vytočene a oči mu pohltili plamene. „Nemáš dôvod sa na mňa hnevať kvôli jeho smrti. Nevydal som žiaden rozkaz, aby toho chlapca zabili! No nemôžem ich za to ani potrestať, v podstate neurobili nič zlé.“

„Nič zlé?!“ Harry sťažka dýchal. Ale chápal ho. Voldemort nemal skutočne žiaden dôvod trestať ich za smrť nejakého, preňho bezvýznamného, chlapca.

Voldemort sa uškrnul. „Tvoja moc je cítiť oveľa výraznejšie, keď sa hneváš.“

Harry ignoroval jeho poznámku. „Dokedy ma tu budeš držať?“

„Ja ťa tu nedržím, Harry. Môžeš odísť kedy chceš, ale bol by som rád, ak by si ostal dlhšie. Nechcem riskovať tvoje zdravie.“

Harryho tón hlasu zjemnel. „Voldemort, mohol by si pre mňa niečo urobiť?“

Voldemort si ho so záujmom premeriaval. „Čo také?“

„Chcel by som aspoň Ronovo telo, aby sme ho mohli pochovať,“ povedal a so smútkom v očiach sledoval Voldemorta.

Voldemort sa vpíjal do tých smutných zelených očí a nedokázal povedať nie. „Iste, to nebude problém.“

Ďakujem,“ povedal Harry a pomaly vstal z kresla. Celý svet sa mu začal točiť ako na kolotoči a klesol na zem.

„Harry?“ Voldemort k nemu okamžite pribehol a vzal si jeho hlavu do dlaní. Chlapec bol veľmi bledý a jeho oči plné bolesti. Pozrel na obväzy, ktoré mal pod tričkom. Boli úplne presiaknuté krvou.

„Som... v pohode... len... sa mi trochu zatočila hlava,“ chrapčal ledva a snažil sa ostať pri vedomí. Svet sa mu stále točil a začínal sa mu z toho zdvíhať žalúdok. Stále sledoval Voldemortove oči a videl v nich strach, strach o neho. Je to vôbec možné, aby sa jeho doteraz najväčší nepriateľ strachoval o jeho život? Za chvíľu stratil vedomie.

Voldemort chlapca opatrne zodvihol zo zeme a premiestnil sa do Harryho spálne. Videl, že na posteli spí tá humusáčka, no posteľ bola veľká, takže ho uložil vedľa nej. Pomocou legilimencie privolal svoju osobnú liečiteľku.

Drobná stará pani sa o chvíľu zjavila v miestnosti.

„Môj pane, volali ste ma?“ spýtala sa s obavou v hlase.

„Áno Charlotte,“ povedal Voldemort chladne, „chlapcov stav sa zhoršil, pomôž mu. Ak sa mu niečo stane, zabijem ťa,“ dopovedal a premiestnil sa.

4. kapitola - Návrat do Rokfor 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Úžasne

(Helena, 26. 5. 2015 12:52)

Táto poviedka je jedna z najlepších, čo som čítala. Síce mám dvadsaťjeden rokov, nikdy ma neomrzí čítať HP poviedky.

Re: Úžasne

(Sonka, 28. 5. 2015 15:21)

Helena, veľmi si ma potešila. No to nie si sama, aj ja mám zhodou okolností 21 a HP poviedky som začala čítať minulý rok a odvtedy sa tejto závislosti neviem zbaviť. Dúfam, že sa ti bude páčiť i zvyšok poviedky :)